Ako slnko vychádzajúce nad tisícimi jazerami

-prvý diel-


Rating: PG-13 zatiaľ
Pairing: Jarkko Ahola/Satoshi zatiaľ
Disclaimer : I don't own the lyrics I used, nor I want to make profit from them. It just fits my story very well. D:
Note: crack pairings ftw.

_____________________

Bolo to len ďalšie nudné, chladné popoludnie, ktoré by sa ničím nevymykalo zvyku, keby predsa len tú monotónnosť plynúcich týždňov niečo nenarušilo.

„Hej, našiel som program na dnešný večer!“ povedal so šťastným úsmevom čiernovlasý spevák, mávajúc bubeníkovi pred nosom maličkým plagátom, farebnou reklamou na nedávno otvorený podnik, ktorý očividne dostal od jedného z tých chudákov, postávajúcich na ulici, ponúkajúc letáčiky okoloidúcim.


„Čo s tým?“ spýtal sa otrávene čiernovlasý mladík.
„Pôjdeme tam! Že?“
„Prečo práve tam?“
„Prečo nie?“ oponoval spevák.
„Prečo nie tam, kde chodíme vždy?“
„Lebo tam nie je živá hudba!“
„Och,“ prevrátil oči Ryo „Dobre, ak je to jediné, čo potrebuješ k šťastiu, ak s tým budú ostatní súhlasiť, pre mňa za mňa.“

Satoshi poskakoval nadšený ako decko, ktorému niekto dal cukrík, keď ostatní traja členovia skupiny mierne otrávene pochodovali za ním, nasledujúc jeho (ne)spoľahlivú navigáciu do malého podniku na kraji mesta, nenápadného, snáď keby nevedeli presne, ani si ho nevšimnú. Omietka neurčitej farby pomaly, ale isto opadávala a dvere nepríjemne vŕzgali, keď ich Satoshi otváral.

Vošli do nie príliš veľkej miestnosti osvetlenej tlmeným svetlom. Stoly boli kruhovo rozostavané a pri zelenej sedačke stál stojan s mikrofónom a zosilňovač pre gitaru. Sadli si k jednému z mála voľných stolov, objednali si niečo viac či menej alkoholické a čakali, zvykajúc si na nové prostredie pre zábavu.

„Nuda,“ skonštatoval Ryo, pozerajúc sa do tretieho prázdneho pohára. Satoshi po ňom hodil podráždené pohľad.

„Máš chľast, tak čo viac chceš?“

„No veď ja som už ticho,“ zamumlal, cmúľajúc pestrofarebnú slamku.

Onedlho svetlo zhaslo a reflektor sa upriamil na miesto pred zelenou sedačkou. Cestu medzi stolmi si razil mladík, štíhly, vysoký Európan s prekvapivo modrými očami, žiariacimi aj v slabom svetle, oblečený v kožených, čiernych nohaviciach, bielej košeli a čiernej veste. Na perách sa mu pohrával nervózny úsmev, keď si prečesával zvlnené vlasy prstami, ako skúšal funkčnosť mikrofónu.

„Ahoj, volám sa Jarkko, mojou rodnou zemou je Fínsko a z krajiny tisícich jazier som prišiel až sem, aby som mohol v tomto klube zaspievať pár pesničiek... tak, dúfam, že sa vám to bude páčiť,“ usmial sa, predstavujúc sa v japončine s tvrdým prízvukom, ktorý mal v sebe neomylný nádych severských krajín. Dlhé kučery mu padali do tváre, keď nahmatal dlhými prstami prvé akordy na hmatníku a pravou rukou rozozvučal kovové struny gitary.

Jeho silný hlas sa ozýval v malom bare, očarujúc poslucháčov. Avšak mladý spevák a gitarista v jednom mal väčšinu času zrak sklopený k zemi, akoby aj jeho, napriek talentu, opantala tréma. Až keď sa dostával k refrénu, kde mohol naplno využiť svoj hlasový rozsah, zdvihol prenikavý pohľad smerom k publiku, zastavujúc sa práve na Satoshim.

„The Show must go on!
The Show must go on!
Inside my heart is breaking,
My make-up may be flaking,
But my smile, still, stays on!
Whatever happens, I'll leave it all to chance.
Another heartache - another failed romance...“

Ako doznel posledný chvejivý zvuk strún jeho gitary, usmial sa a pohodil hlavou, stále nespúšťajúc oči z čiernovlasého speváka. Jeho melancholický hlas, tvrdý a zároveň nežný sa chvel v tónoch ešte štyroch ďalších pesničiek, ktorých texty sa neprestali dotýkať lásky. A tá posledná, písaná pre operu, podaná vlastným štýlom, vynikla ako ligotajúca sa perla, drahocenná bodka za vydareným večerom.

Opustil svoje zimprovizované pódium, aby si odložil gitaru a o chvíľu sa vrátil, rukávy košele nedbanlivo vyhrnuté a úsmev stále na perách. Prekĺzol pomedzi pár stolov a zastavil sa práve pri stole, kde sedela relatívne známa skupina v plnom počte.

„Noví? Ešte som vás tu nevidel.“

„Uhm, dá sa to tak povedať,“ odvetil milo Satoshi, milo sa usmievajúc.

„Aha... môžem sa spýtať, prečo práve sem?“

„Lebo niekto tu chcel počuť živú hudbu,“ odfrkol si bubeník stále so slamkou v ústach. „Uznávam, že v poslednom čase jediný koncert, na ktorý chodíme, je ten náš, no ale...“

„Hudobníci?“ nadšene sa spýtal.

„Presne tak. Spevák,“ povedal Satoshi, hypnotizujúc maličký krížik, prívesok lesknúci sa na hrudi vysokého Fína, keď mu košeľa odhalila bledú pokožku.

„To je milé... môžem si prisadnúť?“

„Samozrejme,“ ukázal na voľnú stoličku Satoshi.

„Ďakujem... och, inak, už som sa predstavil, ale predsa len... Jarkko Ahola,“ povedal, podávajúc nízkemu kolegovi v brandži ruku.

„Satoshi...“

Rozprávali sa dlho, zaujatí sami sebou natoľko, že si prestali všímať okolie. A čiernovlasý bubeník zvýšil konzumáciu alkoholu pri pohľade na svoju tajnú, úzkostlivo skrývanú platonickú lásku, flirtujúcu s niekým iným, s mužom. V hlave mu zneli ako nechutná ozvena Jarkkove slová, ktoré ešte pred chvíľkou spieval hlbokým hlasom, mučili jeho myseľ, zabodávali sa do neho ako jedovaté ostne. A napriek tomu, že sa jeho srdce lámalo, musel sa usmievať, šou musela ísť ďalej, tragikomédia jeho pretvárky.

Keď ochádzali, Jarkkov mobil dávno obsahoval Satoshiho číslo. Vysoký mladík si dovolil skúsiť, pokiaľ siahajú hranice a svojej novonarodenej láske venoval nežný, letmý bozk na líce, na čo Ryovi takmer puklo srdce – a hlava. Satoshi sa prívetivo usmial a zakýval mu, keďže Nii netrpezlivo dupal nohou, podopierajúc trochu viac opitého Rya.

„Sato?“ spýtal sa potichu leader-sama skupiny, keď kráčali rovnakou cestou, mieriac domov.

„Hm?“

„Ten... oný ...“

„Jarkko?“

„Presne ten. Ehm... určite sa v ňom nesklameš?“

„Prečo by som sa mal?“ vyprskol Satoshi.

„Neviem, ako si môžeš byť istý, že každý večer nezbalí s tými jeho očami niekoho iného?“

Čiernovlasý spevák sa zamračil, urazený vyrieknutými slovami.

„Nemôžem povedať, že ho poznám, ale to nemôžeš povedať ani ty. A k tomu, aj keby to bola ďalšia rozprávka so zlým koncom... stojí to za to skúsiť, nie?“

Bassgitarista si povzdychol, pokrčiac plecami.

„Ako myslíš. Tvoj život...“

„Presne tak,“ trochu chladne odsekol Satoshi, zastavujúc sa pri vchode do svojej bytovku. „Dobrú, Shuu.“

„Dobrú...“


Zatiaľ čo spevák a bassgitarista sa vydali iným smerom, gitarista vliekol opitého bubeníka domov.

„Ryo, no tak.“

„Prečo...“ mrmlal z polospánku Ryo.

„Ani ja neviem, prečo toto robím.“

„Prečo on...“

„O kom rozprávaš?“ unavene sa spýtal Nii, neočakávajúc od bremena na svojom pleci odpoveď.

„Satoshi-kun...“

„Čo s ním?“

„Miluje ho...“

„Och, no, a?“

„On nemôže byť...“

„Bože Ryo, nebuď homofóbny...“

„...zadaný...“

Nii len prevrátil oči, neuvažujúc nad nesúvislým monológom, z ktorého sa dal žmýkať alkohol.

„Pozri sa, ja ťa odprevadím domov, uložím ťa do postele a všetko bude okej, dobre?“

„Hmmm...“

-druhý diel-


Vychádzajúce slnko zafarbilo oblohu do odtieňov červenej. Budík na nočnom stolíku začal vydávať svoju neopakovateľnú zvučku týrajúcu uši len pár minút po tom, ako sa zlatisté lúče ranného slnka dotkli čiernych vlasov spiaceho mladíka. Ten zanadával, zobúdzajúc sa s neznesiteľnou bolesťou hlavy a tresol po úbohom elektronickom stvorení. Chvíľu rozmýšľal, čo sa stalo pred pár hodinami, no usúdil, že si pamätá akurát tak vŕzgajúce dvere a to, ako sa pod jeho nosom ocitol prvý pohár. Na ďalšie udalosti sa akosi nemohol rozpamätať, takže jeho jedinou útechou bola nádej, že sa nič podstatné neudialo.

Kráčal po uliciach poznamenaných nočným dažďom. Malá časť Ryovho bytia žialila za premeškanou príležitosťou počúvať tichú symfóniu dažďových kvapiek v temnote noci, no tá racionálnejšia a materialistická časť sa skôr zaujímala o pulzujúcu bolesť, spôsobenú nadmerným požitím etanolu.

„No že si aj tak došiel,“ odfrkol si leader-sama, brnkajúc netrpezlivo na hrubé struny.

„Ja za to nemôžem,“ usmial sa nervózne, pre istotu si uhládzajúc vlasy.

„To tvoje druhé ja, čo,“ ozval sa spevák, usadený na pohovke, usilovne stláčajúc tlačidlá na svojom mobile, príliš zaujatý displejom, aby zdvihol pohľad.

„Musíš byť na mňa vždy tak milý?“ skleslo sa spýtal Ryo, pozorujúc svoju dlhodobo platonickú lásku. Satoshi zaklapol mobil a šľahol po ňom vyčítavým pohľadom.

„Budem vždy, keď si ty budeš myslieť, že nemám nič iné na práci, ako čakať na teba.“

„No, ale veď som už tu, tak môžeme začať!“


Skúška sa vliekla ešte pomalšie ako zvyčajne, akoby ju niekto stále ťahal naspäť a nechcel pustiť do minulosti. Avšak predsa sa musela zaradiť medzi svoje uplynulé kolegyne, keď sa vonku začalo stmievať a spevák výrazne protestoval proti akémukoľvek predĺženiu skúšky.

„Kam sa tak ponáhľaš?“ spýtal sa začudovane Ryo, keď Satoshi schmatol svoje sako ihneď, ako doznel posledný takt.

„Čo ťa do toho?“ odvrkol spevák, obliekajúc si čiernu ochranu proti chladu.

„Ále nič,“ zamrmlal Ryo, prechádzajúc prstami po jednej paličke, počujúc, ako sa za malým spevákom zatvorili dvere. A keď si bol dostatočne istý, že ho jeho kolega už nebude počuť, otočil sa ku gitaristovi, najbližšej obeti.

„Nevieš, kam išiel?“

Nii len prevrátil oči. „Keby sa včera neožerieš, tiež vieš.“

„Ako to myslíš?“

„Och, pamätáš si na toho speváka zo včera?“

„Koho?“ nadvihol obočie nízky bubeník.

„Tuším ti aspoň na týždeň zakážem piť. V skratke, včera sme boli v jednom maličkom bare, nó a Sato-kun sa zaľúbil do hm tamojšieho speváka... teda vlastne on do neho...alebo vlastne... ehm, no, to je jedno, vymenili si čísla, ten Fín ho pobozkal a tak predpokladám, že Sato sa tak ponáhľal na stretnutie s ním. Koniec koncov, prečo by inak nezostal na večeru?“

Jeho posledné slová už Ryo nepočul. Ako inak, keď sa potopil do oceána výčitiek, znovu, prežívajúc to ešte horšie ako vtedy, keď jeho mozog otupoval alkohol.

„On má chalana?“

„Hm, chalana, hm. Nazval by som to skôr priateľom. Myslím, že je o čosi starší.“

„Veľmi?“

„Nie, nie, možno tak dvadsaťsedem alebo tak... ale predsa no. Hm, nechajme to tak radšej.“

Ryo prikývol, hryzúc si do pery, snažiac sa nevybuchnúť.


Satoshiho kroky sa ozývali v podozrivo prázdnych uličkách. Nič to, ubezpečoval sa, predsa len na okraj mesta veľa ľudí nechodí, skôr smerujú k jeho pulzujúcemu centru. Vedel, že mešká dosť dlho, a tak sa snažil zrýchliť tempo, aby sa dostal k svojmu cieľu čím skôr. A na to, že so svojím orientačným zmyslom typu netopier cez deň išiel večer von sám, celkom rýchlo svoju konečnú stanicu našiel.

Predral sa k stolom vpredu, registrujúc, že Jarkko začal už celkom dávno. Vysoký Fín sa šťastne usmial, keď uvidel svoju nedávno zrodenú lásku a jeho pesnička dostala omnoho sladší nádych, jeho spev bol na zanedbateľnú chvíľu zjemnený jeho úsmevom.

Stál tam, rozpolený emóciami, až kým Jarkko nedospieval, nepoďakoval sa za pozornosť a neodišiel zo znovu improvizovaného pódia. Satoshi ho čakal pri východe, opierajúc sa o stenu.

Jarkko prišiel s rozviatymi vlasmi, očividne sa ponáhľal. Čierna košeľa s dlhými rukávmi snáď na vrchu nemala gombíky, keďže tentoraz odhaľovala ešte viac ako jej včerajšia predchodkyňa. Niežeby sa niekto sťažoval. Fín ho pobozkal, prikladajúc úzke pery k Satoshiho lícu na o čosi dlhšiu dobu ako naposledy.

„Zostaneme tu alebo chceš niekam ísť?“

„No, ja by som bol skôr za prechádzku,“ usmial sa Satoshi nervózne, vyvedený z miery pohľadom svetlých očí.

„Ako chceš,“ súhlasil Jarkko, otvárajúc mu dvere.

Prechádzali sa v chladnom nočnom vzduchu, pozorujúc odraz pouličných lámp v kalužiach. Satoshimu v hlave stále znel Jarkkov hlas, spievajúci cudzie pesničky vlastným, no aj tak stále neuveriteľne opantávajúcim štýlom. Kráčali v tichosti, akoby sa obaja báli spraviť prvý krok vpred, akoby na toho, kto vyriekne prvé slovo, mala byť uvalená kliatba.

„Satoshi?“

„Áno?“ nadskočil čiernovlasý spevák, cítiac sa mierne trápne, keď si uvedomil ich výškový rozdiel. Predsa len, dvadsať centimetrov sa už dalo poznať.
Jarkko zastavil, skúmajúc jeho tvár, akoby sa rozhodoval, kam môže zájsť. Svoje pochybnosti však po chvíľke nechal plávať, pritlačil Satoshiho o jednu z tých železných krásavíc, pyšne osvetľujúcich chodníky a pobozkal ho, ibaže tentoraz na pery, nežne po nich prechádzajúc jazykom. Satoshiho na zlomok sekundy ochromilo prekvapenie, ale potom si uvedomil, že vlastne objatie pevných rúk je príjemné, že tie pery, obtierajúce sa o jeho ústa, sú snáď ešte príjemnejšie a na záver, v podstate ho bozkáva človek, do ktorého sa zamiloval. Vnoril štíhle prsty do kučeravých vlasov, siahajúcich mladému Fínovi do pol chrbta, zahladzujúc ich, prechádzajúc po nich bruškami prstov.

A keď sa od neho vyšší muž odtiahol, zachvel sa, akoby sa bál, že sa odtiahne navždy, odíde a láska vyprchá ako dym, zanechávajúc za sebou len bolestivú spomienku. Avšak keď zacítil, že ho Jarkko chytil za ruku, prial si len, aby sa raz mohol zmestiť do tej jemnej dlane, schúliť sa v nej do klbka a byť v bezpečí s pocitom, že po dlhom, dlhom čase je jeho láska konečne opätovaná.