Omg
Nemienim to tu zaspamovať všetkými, takže~ posledný výtvor na tému Giru D:
Kakko-sama, forgive me, že som sa nechala inšpirovať... DDDDDDD:_______
Nikdy by som si neuvedomil, aké jemné sú moje uhľovočierne vlasy, nebyť tej noci, cez ktorú som nemohol spať. Možno to bolo splnom mesiaca, ktorý si tak nerušene, až drzo svietil do mojej izby, polnočné slnko, vrhajúce svetlo na moje zúfalstvo, alebo to bolo len kvôli bolesti pulzujúcej z krvácajúceho, zlomeného srdca.
Prečo má niekto potrebu spôsobiť ostatným viac bolesti, než by musel?
Chaotickosť mojich myšlienok bola neopísateľná. Poletovali mi v hlave ako roj včiel, zanechávajúc každým mávnutím krídel ďalšie a ďalšie otázky, ďalšiu bolesť, prehlbovali pocit samoty.
Pár minút som ešte nechal plynúť pocity cez svoje žily, no keď som mal pocit, že každým úderom srdca je pre mňa ticho nočných hodín čím ďalej, tým viac nezvládnuteľné, vstal som a svoje kroky nasmeroval do kúpeľne.
Kvapkajúca voda vydávala hlasný zvuk, ktorý sa zrejme odrážal od vykachličkovaných stien a rezonoval v mojej- už dostatočne boľavej- hlave. Zažmurkal som, dočasne oslepený ostrým svetlom, keď som sa snažil zdvihnúť pohľad a pozrieť sa do zrkadla. Pozrieť sa do zrkadla a vidieť v ňom svoj odraz. Niekedy, keď som sa doňho pozeral, skoro som začal myslieť, že blúznim a ten chlapík, čo sa tak neprítomne usmieva so zamilovaným pohľadom tmavých očí, nemôžem byť ja. Po pár dňoch som si uvedomil, že tak vyzerá zamilovaný Satoshi.
Rád by som videl kroniku, ktorá obsahuje záznam, kedy som sa začal dívať na svojho kamaráta, svojho kolegu inými očami. Dosť dlho mi trvalo, kým som si uvedomil, že jeho prítomnosť pre mňa znamená omnoho viac, než si myslel. A možno ešte dlhšie mi trvalo, kým som bol schopný pripustiť si tú neustupujúcu triašku, to sladké, túžobné chvenie, kedykoľvek sa ma bubeník skupiny čo i len dotkol.
Stal sa mojím snom a zároveň mojou nočnou morou. Bolo v podstate absurdné, aby ma sa niekedy on do mňa zamiloval. A to zo mňa spravilo prázdnu ulitu, v ktorej sa skrývali len moje nevypovedané city. Aké ťažké je smiať sa s ním, byť s ním bez toho, aby som dal najavo, že už dávno sa na neho nepozerám tak, ako keď sme spolu chodili do školy.
Ale, myslím, že od dnes je to úplne jedno. Alebo že to už vie. Uznávam, bola prehnaná reakcia vraziť mu facku, keď si do skúšobne dovliekol dievča.
A prehnaná reakcia bola aj nedvíhať telefón.
A neodpovedať na maily.
Ani na žiadny iný pokus o kontaktovanie.
Dokonca ani vtedy, keď mi kompletná skupina aj s manažérom, zvukárom a upratovačkou trieskali na dvere, ani vtedy som nevstal z postele a neprestal čumieť na strop.
Snažil som si vtĺcť do hlavy, že nemôžem žiarliť, nemôžem sa na neho ani nahnevať, či sa s ním nerozprávať, pretože mi nikdy nič nesľúbil, čiže som to nemohol považovať za podvádzanie.
Ale aj tak to bolelo a mal som chuť utrhnúť tej jemnej dievčinke s krátkou sukničkou hlavu.
Miesto toho som si sadol na studenú dlážku kúpeľne, riskujúc prechladnutie, s chrbtom opretým o stenu, objal som si kolená a znovu zapichol pohľad do diaľok. Teda, tá diaľka bola asi tak jeden a pol metra, totižto mi vo výhľade na náprotivnú stenu bránila práčka, ale moja myseľ bola niekde úplne inde.
Počul som, že mi zvoní mobil. Nenechal som sa však rušiť a ďalej som sa utápal v svojich zničených snoch. Keď však po jednom hovore nasledovalo asi dvadsať ďalších, neochotne som sa zdvihol, uvedomujúc si, že by sa susedia teoreticky mohli sťažovať. Myslel som, že vypnem mobil a buď sa hodím, stále oblečený, do postele, alebo sa vrátim do kúpeľne a budem snívať s otvorenými očami.
Tých 21 zmeškaných hovorov ma dojalo. Všetky z toho istého mobilu, z toho istého čísla, ktoré bolo v mojom zozname uložené pod menom Ryo. Keď telefonoval po dvadsiaty druhý raz, palcom som neisto stisol zelené tlačidlo, akoby vyzývajúce, nech ho konečne stlačím, a priložil si mobil k uchu, aj keď som stále mlčal ako hrob. Asi som sa bál, aby mi do očí nevytryskli slzy, keby som náhodou prehovoril.
„Sato? Prečo si sa neozval? Prečo si sa tak naštval?“ Ihneď ma zavalil otázkami. Ja som len naprázdno preglgol, zisťujúc, ako mi za tých ani nie dvanásť hodín chýbal jeho hlas.
„Hm...,“ odkašľal som si, skúšajúc, či moje hlasivky ešte nestratili svoju schopnosť vydávať zvuk.
„Ak to bolo kvôli tej babe, tak to je moja sesternica.“
„Aspoň mi neklam.“
„Neklam? Veď ju poznáš viac ako ja.“
„Prosím?“ nechápal som spojitosť medzi mnou a tým dievčaťom, čo si dovliekol do skúšobne.
„No, vravela, že ste spolu chodili a že by ťa chcela vidieť znovu.“
„Tak to bol očividne zrakový klam.“
„Sato, bože, musíš si vyberať niekoho z mojej rodiny?“ podráždene zavrčal do telefónu, zrejme presvedčený o tom, že mu klamem.
„Ryo...“ odmlčal som sa, prehodnocujúc nové skutočnosti, a potom som otvoril ústa a položil mu otázku, ktorá sa vtedy úporne snažila dostať von z mojej mysle.
„Chceš mi povedať, že so mnou nechceš mať radšej nič spoločné?“
„To som nepovedal,“ obraňoval sa ihneď. Počul som skleslý povzdych.
„Môžem prísť?“
„Uvedomuješ si, že je niečo po polnoci?“
„Hej.“
„Čiže to nepočká do rána.“
„Asi nie.“
„Príď,“ pousmial som sa, netušiac, čo tak dôležité má na srdci.
Uvaril som čaj, do rovnakých šálok, po tom, ako som zistil, že alkohol sa v mojom byte nenájde. A aj tak som si pomyslel, že zrejme príde autom, čiže nebude môcť piť.
Tiché klopanie viditeľne rozšírilo moje oči a zúžilo zreničky. Možno bolo aj vidieť, ako sa trasiem, keď som otváral dvere.
„Poď ďalej.“
Prekročil prah môjho bytu, čierne vlasy neupraviteľne strapaté ako vždy, mandľové oči skúmajúce miestnosť pred ním, štíhle, nízke telo chránené pred zimou čiernou mikinou a nohavicami rovnakej farby. Uprel na mňa spýtavý pohľad, na ktorý som ja zareagoval otázkou, ktorá sa tak trochu do kontextu nehodila.
„Dáš si čaj?“
„Čaj?“ spýtal sa sklamane. „Hm, jasne...“
Pili sme čaj, ktorý našťastie ešte nestihol príliš vychladnúť, a navzájom sa vyhýbali očnému kontaktu. Hrýzol si pery, čo bol obyčajne mlčanlivý prológ k veľmi, veľmi dlhému monológu. Tentoraz však ani po dopití čaju nepovedal nič, len sa zdvihol. Už som sa zľakol, ehm, myslel si, že chce odísť. On sa však len naklonil cez stôl, bol tak blízko, že som videl svoj odraz v jeho očiach. Odvrátil som pohľad, hanblivo pootočil hlavu, aby mal výhľad tak na profil mojej tváre. Ucítil som jeho jemnú ruku, nezničenú fyzickou prácou, na svojom pleci.
„Ryo?“
Zovrel mi plece takmer bolestivo. Donútilo ma to znovu sa pozrieť na neho, znovu, rovnako ako tisíckrát predtým, skĺznuť pohľadom po hladkých, dokonalých tvaroch jeho tváre, pohladiť krátkou pozornosťou ružovkasté pery a zastaviť sa v jeho hlbokých očiach.
„Vieš, asi trochu žiarlim.“
Keby som mal s čím, začnem sa dusiť. Takto som len vyvalil oči (som rád, že mi nevypadli) a zalapal po dychu, dúfajúc, že som počul dobre.
„Žiarliš?“
„No,“ prikývol pomaly, zvažujúc ďalšie slová, no ja som mu priestor na ne nedal. Nadvihol som sa a obtrel si pery o jeho líce. Neviem, čo bola moja hnacia sila, čo ma donútilo po niekoľkých mesiacoch ukázať mu, kde má v mojom srdci miesto.
Vo svojich predstavách, teda tých realistickejších, ma vždy strašilo, že ak toto niekedy spravím, minimálne ma zmláti a nebude ma chcieť viac ani len vidieť. Avšak on zareagoval úplne inak, ako som očakával. Opatrne mi bozk opätoval, prehlbujúc ho, zavádzajúc tak situáciu za bezpečné hranice priateľstva.
Nakoniec som bol vďačný za – vrámci možností- prenikavé mesačné svetlo. Dotiahol ma do spálne – čo ma donútilo rozmýšľať, ako je možné, že má tak dobre preskúmaný môj byt, nakoľko do nej zamieril ihneď, s istotou- a donútil ma sadnúť si na posteľ.
„Ryo?“ vyslovil som po druhýkrát za jeden večer jeho meno so spýtavým tónom hlasu.
„Nemám rád tvoju kuchyňu.“
„A to už prečo?“
„Lebo posteľ je pohodlnejšia,“ zachichotal sa.
_____________________
„Vieš, všimol som si tie tvoje pohľady už dávnejšie.“
„Hmm,“ zamumlal som, bezpečne skrútený v jeho náručí. Bozkával ma do vlasov, nevyhnutný predslov pred tým, ako pokračoval.
„Nebojíš sa, že toto môže zničiť všetko?“
„Všetko?“
„Ak sa rozídeme, nebudeme môcť viac byť kamaráti, kolegovia, nič.“
Nadvihol som sa, rozháňajúc jeho obavy nežným bozkom. Ale on sa nechcel dať presvedčiť.
„Raz možno budeš ľutovať dnešnej noci.“
„Nie.“
„Ale áno.“
„Musíš myslieť na to, čo bude, ak sa rozídeme, keď sme spolu nezačali ani chodiť?“
Usmial sa, aj keď sa mi zdalo, že to bol trošku trpký úsmev.
„Takže budeme čakať, kým spadne posledná kvapka, ktorá naplní pohár lásky, čo? A keď ten pohár pretečie, sladký pocit sa zmení na bolesť.“
„Máš veľmi katastrofické scenáre.“
Usmial sa a nechal ma, aby som si ľahol, nežne odhŕňajúc vlasy z mojej tváre.
„Vždy spíš oblečený?“
„Nie, len keď si tu ty.“
„A nechcel by si...“
„Ani na to nepomysli!“
Zasmial sa.
„Ja len že či je pohodlné spať v rifliach.“
„Dá sa to prežiť.“
„A kde mám spať ja?“
Pozrel som sa na neho s nadvihnutým obočím.
„No...“
„Tak aby si nemal traumu, pretože ja v mikine spať nemienim.“
„Och, kto vraví, že pri tebe mi to vadí?“ uškrnul som sa.
„Toto je nespravodlivé,“ odfrkol si, rozopínajúc si čiernu mikinu. Spokojne som sa usmial a rezignoval som, ani sa nepohol, aj keď mi chladné dlane zašli pod tričko.
„Nemám rád, keď sa dobre nevyspíš. Si potom celý deň nervózny a nervózny Satoshi je niečo horšie ako prírodná katastrofa.“
„To znamená, že máš v pláne nechať ma vyspať sa?“
„Hm, spať môžeš aj ráno,“ skonštatoval, pokračujúc vo vyhŕňaní trička. Zaklonil som hlavu, keď som na sebe pocítil neveľkú váhu jeho štíhleho tela. Bolo dosť zvláštne vidieť, respektíve cítiť niekoho, s kým som v podstate vyrastal, túžobne skĺzajúc dlaňami po mojich bokoch. Donútil ma nadvihnúť sa, zbavujúc ma všetkého nepodstatne zbytočného. Rozhliadol sa okolo seba a keď našiel deku, dostatočne teplú, aby ma zahriala cez tú nie príliš chladnú noc, so spokojným úsmevom cezo mňa prehodil prikrývku a sadol si na kraj postele.
„Čo je?“
„Nič. Dobrú noc a sladké sny, Sato.“
Nechápavo som sa na neho pozrel, no on stále nečinne sedel so sklonenou hlavou.
„Hm... no, tak dobrú,“ pokrčil som plecami a otočil sa na bok, chrbtom k nemu.
„Vieš, polovica mesta vraj vie o tebe a ... no, tej mojej sesternici.“
„Mám ti ešte raz zopakovať, že s ňou nič nemám, nemal som a ani nemám v pláne mať?“
„No čo. Kto vyráta rýchlosť šírenia sa falošných poplachov? Myslím, že predbehnú aj svetlo.“
![False news travel fast [Girugämesh, RyoxSatoshi] Icon_minitime](https://2img.net/i/fa/icon_minitime.gif){kind=icon}
Ut december 29, 2009 6:29 pm
![False news travel fast [Girugämesh, RyoxSatoshi] 236924](/users/2611/14/23/94/smiles/236924.gif)
Možno niekedy :D
niekedy v bližšej alebo vzdialenej buducnosti? :<